Ján Vansa

Ján Vansa

Ján Vansa ( 21. jún 1846, Rimavská Píla - † 22. jún 1922, Banská Bystrica) bol evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ, publicista, osvetový pracovník. Pseudonym: Miloslavín, Mlvin

Rodina

  • otec Juraj Vansa
  • matka Katarína rod. Ujháziová
  • manželka Terézia rod. Medvecká

Životopis

Pochádzal z učiteľskej rodiny. Základné vzdelanie získal v Rimavskej Píle. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v Levoči (1862-1867), teológiu v Prešove (1867) a v Lipsku (1870-1871). Učiteľ a farár v Plavnici ( 1871-1873), farár v Lomničke (1875-1882), a Rimavskej Píle (od 1882-1911). Od roku 1911 žil na odpočinku v Banskej Bystrici, po 1918 krátko stredošk. profesor na dievčenskom reálnom gymnáziu v Banskej Bystrici, v roku 1919-1922 pomáhal manželke s administráciou a pri redigovaní čsp. Slovenská žena. Publikoval 32 kázní v zbierke Svědectví víry I. a II. ako aj v homiletickom časopise Evanjelický kazateľ , ľudovýchovne činný, v časopise Orol uverejňoval pravidelné praktické rady pre včelárov (od 1889), zakladateľ potravných a úverových spolkov. Zaoberal sa aj pomológiou. Ochotnícky herec slov. divadla v Tisovci, šíriteľ slov. kníh a časopisov, člen spolku Detvan.

Pamiatky

  • hlavný hrdina biografických próz Terézie Vansovej : Danko a Janko (1924) a Ján Vansa (1938)
  • fotodokumentačný materiál a rkp. pozostalosť v LAMS

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

 

Terézia Vansová:
Ján Vansa (Výber)

 

 

·          1. Rodisko, detstvo

·          2. V Rimavskej Sobote

·          3. Levoča

·          4. Prešov

·          5. V Nemecku

·          6. Plavnica

·          7. Lomnička

·          8. Píla

·          9. Banská Bystrica

 

6. Plavnica (výber)

Pozdrav z Prešova — Plavnica vyvolila Jána Vansu — Vysvätenie — Pomery v Plavnici — Vansove povinnosti — Ťažkosti — Farárom v Lomničke — Lúčenie s Plavnicou

A tak bol Janko Vansa vysvätený a mohol hneď odísť do Plavnice.

Ako zvláštnosť nech stojí tu spomenutá, že vokátor podpísaný z jednej strany Nosákom, z druhej Vilh. Kirchmeyerom ako inšpektorom, podpísali i nasledujúci: Janko Fröhlich, kurátor, Andreas Lancner, Janko Lancner, Janko Hambrovský, Andreas Fusch, Andreas Zimmermann. Ale všetky mená sú písané jednou rukou a pred každým svieti + (krížik). Krížiky sú rozličnej „akosti“, znak, že každý krížik namaľoval vlastnoručne. (…)

Plavnica bola chudobná dedinka. Niekedy prináležala k panstvu paločajovskému, ktorého staré sídlo bol azda Plavec alebo Plavča. Tu bývali mocní páni Paločajovci. Za nimi Horváthovci, od ktorých ženbou dostal panstvo rod Šalamonovcov. Jeden z týchto Šalamonovcov, krstným menom Attila, daroval pozemky a lúky plavnickej cirkvi pre kňaza. Ako prví páni, Paločajovci a Horváthovci, tak i Šalamonovci boli hrdí a sebavedomí ľudia. Kolovali o nich mnohé povesti a rozprávky z časov dávno minulých, anekdoty z neďalekej minulosti. Ešte i Viedni chceli imponovať. Jeden z týchto pánov, veľký milovník krásnych plnokrvných koní, vošiel raz do Viedne so šestorkou najkrajších koní. Vtedy mu z dvorskej kancelárie oznámili, že sa mu to na budúce zakazuje, lebo že na šestorke má sa právo voziť len sám cisár. Nato sa Šalamon vrátil domov, ale onedlho zasa šiel do sídelného mesta Viedne na šestorke krásnych, bielych, striebrom okovaných volov. I rohy mali striebrom ozdobené. Koč, sluhovia a pohoniči nádherne ozdobení, oblečení a vystrojení. Tento kúsok vraj Viedenčania náležite ocenili. — Iných podobných historiek kolovalo mnoho, ale časom zapadli do zabudnutia, ako zapadli múry starého „pevného“ plavečského zámku. Majetky upadávali ešte i v Javorine, ktoré neskoršie odkúpil knieža Hohenlohe.

Plavnické panstvo mal v prenájme istý Viliam Kirchmeyer, evanjelik a cirkevný inšpektor. Bol tiež veľkým pánom a chcel, aby ho každý za takého uznal. Keby bol býval mal Janko povahu diplomata a vedel sa „akomodovať“, bol by mal veľké výhody, ale Janko mal svoju hrdosť, a to nielen osobnú, ale i národnú. Bol u Kirchmeyera každodenným vítaným hosťom, vlastne patril už k famílii, lebo stal sa spolu i vychovávateľom Kirchmeyerových synov. Mal tam i stravu, celé zaopatrenie. Ráno mu priniesli raňajky do fary: výbornú voňavú kávu, koláč, chlieb s maslom. Na obed a na večeru chodil do panského domu; rozumie sa, kuchyňa bola panská a každý deň hostia, hostina, jedlá vyberané. Veru on také potom ako chudobný farár nikdy nemával, alebo len veľmi zriedka.

Janko videl a skúsil, ako žijú páni, a videl hneď opak toho života u ľudu. Ľud úbohý, zotročený, žijúci zväčša na milých „bandurkách“ alebo „gruľách“. Poznal hlbokú priepasť, ktorá delila panstvo od ľudu. Telesne i duchovne ľud bol upadnutý, ako vidieť i z toho, že z piatich popredných cirkevníkov, medzi nimi i kurátor, ani jeden nevedel písať! A okrem toho, keď počul, ako pohrdlivo, s akou nenávisťou hovoria páni nielen o ľude, ale i o jeho reči, pritom i o tých, čo sa ľudu zaujali, vzplanul jeho hnev. Pri jednej príležitosti pri konci prvého roku vyslovil sa ostro a dal výraz svojmu rozhorčeniu Kirchmeyerovi. Ale zato ho nevypovedali, no Janko sám prestal chodiť na slávne hostiny a stravoval sa doma, pravda, voľne, podľa Heineho: „Nespýtajte sa, ako?“ Jeden deň „grule“, druhý deň „bandurky“.

Kým ešte bol s Kirchmeyerovcami zadobre, chodieval s nimi i na vychádzky, a to neraz i na koni. Prečo nie? Veď niekedy boli i biskupi takí odvážni, ba i bojovníci, že ich ešte i po smrti tým poctili, že im sochu, čiže štátuu postavili, ako sedia posvätení cirkevní hodnostári na koni. Častejšie zašiel i do neďalekého Sulína, povestného pre svoju liečivú vodu. Tamojší bývalý notár Chamilla, ktorý poznal túto výbornú vodu, prišiel na to, rozposielať ju po svete a pravdepodobne pritom zbohatol. Janko sa s ním dobre poznal, častejšie sa schádzali, či u Czapkayich v Sulíne, alebo v Kamionke na fare rusínskeho popa. Czapkayovci pochodili zo Sabinova a boli blízki príbuzní i tej rodine czapkayovskej, z ktorej si neskoršie náš dobrý priateľ a kmotor Ján Kadlečík doviezol do Plavnice svoju milú paniu. (…)

Na okolí Plavnice boli početné dediny obývané Rusínmi. Ich biskup býval v Prešove. Blízko Plavnice bola dedinka Ujak. Jej obyvatelia sú väčšinou gréckokatolíckeho náboženstva. Tu bol vtedy farárom Andrej Andrejkovič. Krásny starec, pripomínajúci svojím zovňajškom dávneho žreca alebo patriarchu.

A medzitým strašná príšera, smrtonostná cholera zavítala k nám a kade šla, tam padali ľudia ako hmla, tade sa šíril strach, jej verný pomocník, za ňou sa ozýval nárek a ston. Do Plavnice a okolia zavítala dosť zavčasu. Z Jankových cirkevníkov vzala prvého istého Fröhlicha, toho, ktorý bol i na vokátore podpísaný. Bolestne dotkla sa Janka smrť dobrých priateľov Czapkayovcov v Sulíne; tam umrel najprv Czapkay, človek mladý a mocný, a myslím, že i jeho pani. V ťažkú hodinu smrti bol Janko pri svojom priateľovi a keď priateľ dokonal, ostal pri ňom i na noc. Nemali nikoho, čeľaď sa rozpŕchla. Janko bdel sám a sám. Mal otvorené obloky do krásnej záhrady. Večer bol teplý, plný vône. V hustých korunách starých stromov sídlili slávici a teraz spievali svoje sladké melódie ozlomkrky. Čože je ich do toho, že v tôni starých stromov sa odohrala tragédia, že poľami, dedinou kráča smrť a kosí mladého i starého? — Janko tú noc v Sulíne prebdetú nikdy nezabudol, prebdel, prekonal ju v rozjímaní ako začarovaný vánkom prichádzajúcim z iných svetov. Desný hosť ho ušetril, ostal zdravý, ale dojem tých hodín trval ešte dlho, veľmi dlho.

 

V piatok včasráno ma už Lomničania vyburcovali. Prišli so štyrmi vozmi po mňa a moju ,bagážiu‘, ktorá by sa mohla temer i na jeden zobrať, a tak naspech som plavnické veci doniesol do poriadku, nastúpil som cestu do novej vinice Pánovej, v piatok 8. augusta 1873.“